Boli hry a potom prišiel Half-Life (HL). Normálne sa hralo a potom prestalo. To čo priniesol bolo tak ako v hre.. Z inej planéty. Snáď aj chvalabohu. On totiž vniesol do hier dušu a príbeh. Svojho hrdinu sme mali radi. Nebolo nám jedno, že v hre umrie (no dobre, tak to je na izbu v ústave). Nebol žiadny zabijak, ale obyčajný vedec. V okuliaroch. S kusom železa. Rozbíjajúci zmutované lebky. No dobre. Potom až taký obyčajný už nebol. Gordon Freeman. Snáď najznámejšie meno v hernom priemysle. No dobre-tak po prsiach Lary Croft, čííí teda po zadku Lary Croft.. Do frasaaaaa. PO Lare Croft. Po zadaní do Google sa nájde cez 5 miliónov výsledkov. A to ani reálne neexistuje. Repliky tu a tu. Prvá časť HL sa predala v množstve okolo 9,8 milióna kópií! Druhá časť cez 6,5 milióna kópií. A to ešte nie sú do týchto čísel započítané všetky nekrabicové a internetové predaje. Pri cene v priemere okolo 30$ zarobil len „oficiálne“ okolo 300 miliónov. A to bolo niekde pred desiatimi rokmi (`98).
Hra nevsádzala len na jeden-dva aspekty hry, ale komplet na všetky. Takže, kde v iných hrách stačilo rozplieskavanie mozgov, v HL to bola len ďalšia príchuť v celom kokteily. Najviac pútala v hre atmosféra. Keď som v pamperskách liezol po streche a počúval kvílenie ktovieakého zmutovaného lajna, mal som pod kožou celú atmosféru aj s krabicou a igelitkou. No a keď potom to kvíliace zmutované lajno pribehlo, tak som v momente tú pampersku naplnil. Nie od strachu (dooobre.. aj) ale od toho, ako bola hra skoncipovaná. Najprv sa atmosféra dokonale budovala a keď sme už boli v hre doma, tak vygradovala celú stupnicu na maximum. Úžasné. Pri hraní si človek obzeral okolitý svet, cítil odpor k protivníkom a cítil sa hrdým, byť členom odporu. Túto atmosféru dodnes prekonalo veľmi málo hier. Samozrejme sa kade tade dočítate, koľko hier je za HL, ale sú to sračky. Keď sme sa zoznámili s obrím robotickým psom a postupne sme si k nemu vybudovali sympatie, hádzali mu kusy plechov a on ich veľkou tlamou pučil. A keď nás zachránil pred istou smrťou.. Keď sme bojovali o holý život na konštrukcii rozsypaného mostu a s bazookou ostreľovali mechanické lietadlá s výzorom muchy.. Keď sme zachraňovali rebelov pred 20 metrovými, trojnohými pavúkmi. A keď sa dostavil pocit spokojnosti po ich hnusnom posmrtnom výkriku.. HL ostane jednou z fakt málička hier, kde sa atmosféra priblížila na dotyk k pocitu pozerania napínavého filmu. A nehrala sa na nič iné.
V pokračovaní najprv fotky z hry a potom z reálneho života. Niektoré sa neskutočne prelínajú Pecka..
Spomínaný robo pes a bitka s pavúkom. A ukážka atmosféry
httpv://www.youtube.com/watch?v=U1ZUJ02YyCU
