Pieter Hugo musel mať divné detstvo. Jeho fotografie podčiarkujú momentálnu situáciu objektu, a to až do extrému. No hej no.. Pomaly, pomaly. Áno chce sa nadávať, že tie obrázky sú na zvracanie. Nie sú však účelové. Minule som náhodou natrafil na novy fotoset od Paris Hilton. Prebehla podobná reakcia, ako keď sa niekto pozrie na tvorbu P. Huga. Najprv mierne zdesenie. Každou ďalšou fotografiou sa v žalúdku znásobovali šťavy a tlačili na vredy. Už chápem, keď niekto tvrdí, že pozerať sa na Paris Hilton je utrpenie. Ale dal som si Iskru a som tu.
Neviem, čo je viac prehnité. Ukazovať tieto zábery, ktoré rozprávajú príbeh, alebo modelky (a teraz sa dostávame k tomu, čo je to tá roznožka pohovková) na obálkach časopisov prepláchnuté Photoshopom a predtým uvrhnuté do cudzej postele svojou ctižiadostivosťou. P. Hugo sa vrhá do zrealizovania svojich myšlienok aspoň po hlave, kiež to modelky po nohách. Najlepšie roztiahnutých.
Umenie je dnes tak dokrivené, že len málo ľudí má správne nastavenú hlavu, aby ho zbadalo. Bulvár je taký plochý, ako hrudník Kate Moss (často krát sú jej lopatky mylne označované za prsia), takže sa stačí pozrieť spredu a vieme koľko bije. Je dobre, že existujú takýto Hugovia. Aspoň človek zistí, že umelecká fotka nie je rozbitá brada Paris H. v Prahe (aj keď aj to je teda umenie rozbiť si bradu na rovnej ceste). Nabudúce kolega James N. a jeho kultové zábery.
