Analýza Ameriky

Náhodou som včera spáchal teroristický útok na môj mozog a pozrel som si na MTV tú šou s PARIS HILTON-môj nový najlepší kamarát (my new BFF). Nejdem sa tu teraz vypisovať o Paris, ale použijem ju na vykreslenie Ameriky ako takej. Pretože ona ju stelesňuje dokonale. Lepšie ako Britney „holá hlava“ Spears. Človek na tú PH pozerá a nechápe, ako sa mohlo také niečo poskladať do tak kompletného celku. Ten, kto ju stvoril musel byť neskutočný génius.
Ak by sme chceli podľa nej charakterizovať USA, tak by sme museli povedať, že sú sprosté, povrchné, plné peňazí a majú šmrnc.

Usa sú naozaj veľmi povrchnou krajinou. Nenechajte sa oblbnúť úsmevom, alebo milotou ľudí. Buď sa za tým skrýva slabé IQ, alebo doláre. Ale skôr tie doláre. Predavačka sa na vás usmeje, ako by vás videla 20ty raz, prehodí s vami pár milých slov, vy odchádzate spokojní, v úžase, aká je ta Amerika fajn. A keď sa otočíte, tak vidíte, že celý proces zopakovala na chlp s ďalším cudzincom. A tam sa to čaro stráca. Oni to majú proste naučené, pretože spokojný zákazník je vracajúci sa zákazník a hlavne platiaci.

A sme pri dolároch. Ju vážne nič z toho, čo sa vás opýtala nezaujíma. Dostala to proste nakázané a basta. Vám to príde čudné a divíte sa ako jej na to môže niekto skočiť, ale američania toto nechápu. Respektíve sú tak hlúpi, že sa ani nezamyslia, že to môže byť aj inak (a sme pri spadnutých dvojičkách).
A ešte vám budú tvrdiť, aká je ta predavačka v tom obchode milá. Ale veď ona je! Samozrejme, ale treba rozmýšľať aj ďalej. Schválne som sa po nákupe pristavil povedľa a chcel sa tohto dojmu zbaviť. Ale teta predavačka mi to len overila. A nie že som videl ako „oblbla“ mňa, ale ako oblbla aj ostatných v rade. A to je tá povrchnosť. Trocha sa z jej úsmevu vytratilo čaro, keď jednému zákazníkovi zabrala až tretia kreditka, ale pri ďalšom ihneď ten úsmev pohotovo vyčarovala znova.


Čas na historku:

Situácia pri kase: Helloooo, how aare youu todayy? Úsmev, že by ani Julia Roberts tak ústa neroztiahla. Proste „typická“ americká pohostinnosť. Platil som 102 dolárov. Mal som 100 a kartu a v aute ďalšiu hotovosť. Nechcel som použiť kartu, tak sa pýtam, či môžem odbehnúť do auta, že chcem platiť cash. Ježiši, to som nemal. Tete akoby praskol žlčník a obsah sa vylial do mozgu a vytekal nosom. Pokrčila tvár, akoby som jej práve holou rukou vybral zlatú žilu a takto vykrčená mi oznámila, že by som nemal do auta ísť, ale zaplatiť akokoľvek na mieste. Ono v prvom rade bola bezradná, lebo fakticky nevedela, ako sa má správať, a aké sú možnosti. Ona tam proste brala celý deň karty, šeky a hotovosť. A keď chcel niekto niečo nezvyčajné tak fantázia došla. Začala to preberať s kolegyňou, akoby som oznámil, že v Amerike sa prestávajú od dnes predávať vložky. No a stal som sa oficiálne zlodej. Nejdem ďalej vysvetľovať. Skočil som aj tak do auta a demonštratívne som ukázal plnú peňaženku, aby je j sánka spadla. Týmto som chcel vysvetliť o čom je život v USA. A ten je výhradne len a len o dolároch. Nech ma svedkovia jehovoví presviedčajú o niečom inom, nebudú mať šancu.

Láska k peniazom sebou nesie ďalšiu vlastnosť a tou je povrchnosť.  Takže tam všetci povrchne míňajú doláre a každý sa usmieva. Ale je to akoby ste olizovali krém z vrchu nádhernej torty. A keď dlubnete hlbšie, tak sa torta rozpadne a vyletia na vás sršne z maštale plnej hnoja. Takže bacha.. V každom prípade ostaňte pri olizovaní povrchu.

Američania sú natoľko jednoduchý, hlúpi a povrchní, že si nedokážu vytvoriť iné hodnoty. Najjednoduchšie sa všetko meria cez dolár, pretože ten má pre nich fixnú hodnotu a vedia ju takto aj posúdiť. Ak sa američanky opýtate, či sú tie šaty pekné, povie áno. Keď si na nich zavesíte jelení loj a odtrhnete jeden rukáv, tiež povie, že sú pekné. Ona proste nedokáže rozlíšiť ten rozdiel. Ale keď jej poviete, že stáli 10, alebo 1000 dolárov, tak to už bude vedieť o koľko sú krajšie jedny od druhých. Je bežné, že sused si dotiahne z neďalekého lesíka starý kus stromu položí ho (presnejšie povedané je**e) ho doprostred záhrady a všetci sa chodia pozerať, že jak dobre zrobil. Nikoho netrkne, či to tam pasuje, alebo či to vôbec pekné je. Nevedia to posúdiť.

Je všeobecne známe, že američania sú kultúrne slepí. Nie že nemajú vkus, oni netušia ako to definovať, takže samozrejme sa znova vrátia k doláru. Vkusné je niečo je veľmi drahé, alebo to vyzerá neobyčajne, priam úžasne. Tak ako Paris Hilton.  Ak by takáto PH vyrástla za presne tých istých okolností a s tými istými peniazmi v Číne, tak by chodila po otcovej továrni a ponižovala zamestnancov. Ak by sa narodila na Slovensku, sedela by na nejakom veľmi významnom poste a dávala každému najavo, koľko má peňazí a každého by vedela obrať o ďalšie. Ak by vyrástla vo Francúzsku, tak by bola nejaký veľavážený šlachtic, alebo majiteľka prosperujúcej firmy. V Amerike je to celebrita, ktorá je slávna, pretože je slávna. Aj to musela vyf****ť jeden pohlavný úd, aby sa ňou niekto začal zaoberať. Vozí sa na ružovom Bentley a svojmu psovi postavila väčší dom, ako svojmu služobníctvu. Proste na viac nemá a jej to stačí. Že by šla do roboty to ju nenapadne. A keby ste jej zlomili slnečné okuliare a porezali na líci, tak je po nej. Pretože viac v nej ani nie je. Len tá povrchnosť.

Presne ako jej šou. Ak chcete zistiť ako vyzerá Amerika a akí sú američania naozaj, pozrite si toto. Je tam presne tá vzorka, podľa ktorej pochopíte, ako to tam funguje.

Paris si vyberá kamarátku. Samozrejme tie potencionálne kamarátky sú v šou preto, lebo sa im páči povaha Paris. Jej úprimnosť a veľkosť osobnosti. Úplne ich fascinuje, čo v živote dokázala a chcú počúvať skúsenosti, ktorými ovplýva. Vôbec tam nie sú kvôli dolárom.. A kravy zo seba robia len preto, že proste byť priateľom Paris za to vážne stojí.

No a spokojný je každý. MTV má svoje prachy, Paris má svoje prachy a slávu a tie dievčatká majú svoje prachy. A jedna bude mať tých prachov ešte viac. Tu by sa žiadalo povedať ČDP (wtf), ale nepasovalo by to tu, pretože takto to proste funguje. Svet stojí na peniazoch, či sa to nikomu ne/páči a basta.

A toto je veľmi nechutné. Idete do parku k jazeru. Zaplatíte poplatok a máte radosť, že tam je popratané, wc funguje a pod. Lenže. Je to čistý biznis. Proste našli miesto, ktoré vyzeralo prírodne veľmi príťažlivo, tak ho sprístupnili verejnosti, lebo vedeli, že sa tu bude chodiť každý člnkovať, prechádzať, bicyklovať. Problém je, že je dosť ťažko rozlíšiť súvislosti. Áno je to výborná vec pre občanov, áno mali by to robiť všetci tak a áno financie sú potrebné na chod takýchto zariadení. Všetko je fajn. Lenže oni sa tvária že sú tam pre jedno a sú tam pre druhé. Na Slovensku by sa správcovia nepretvarovali. Proste by bolo jasné, že to tam je hlavne kvôli peniazom. A každý by to tak bral a bodka. V Amerike máte proste problém stotožniť sa s ich správaním a povrchnosťou, pretvárkou. Proste človek ako jedinec potrebuje pre svoje prežitie vedieť v akom prostredí sa nachádza a čo od neho môže očakávať. Aby ho niečo neprekvapilo a neumrel od hladu, alebo iným spôsobom.

V Amerike sú tieto pocity cieľavedome potláčané a občania sú vychovávaní k blúdiacim ovciam odkázané na iných, ktorí im vytvoria mantinely a pravidlá, ako sa pásť a ako bľačať. V tomto vyzerajú komunisti ako hŕstka neschopných manažérov. V Amerike pochopili, že nátlakom, zákazmi a príkazmi nedosiahnu v ekonomike a správaní občanov kontrolu. Pod kontrolu dostanú všetko tak, že každému ukážu, že tam žiadna kontrola neexistuje. Zbavia ľudí schopnosti samostatne uvažovať, potlačia prirodzené pudy a inštinkty a dostanú krásne stádo, ktoré ide tam, kam bača nakáže. A ekonomika sa hýbe, spoločnosť rozvíja, všetci sú nanajvýš spokojní. A áno. Je to fakt dokonalý mechanizmus. ALE chceli by ste žiť v takejto lži za cenu, že vám nič nechýba? Samozrejme sú potom všetci povrchní a nevšímaví, pretože tento mechanizmu je strašne krehký. Kým sú potreby uspokojované, všetko klape ako má. Ak sa mechanizmus naruší, dôsledky sú ničivé. Ono je to taký bič na strojcov tohto mechanizmu. Vychovali si občanov, tak že im dávajú to, čo potrebujú, ale musia im to dávať vždy a nepretržite. Čo dáva dlhodobo istotu len v tom prípade, že sa nič nepokazí.

A teraz si povieme prečo: Po hurikáne Katrina nastal všeobecný chaos, pretože nebolo vody, ani jedla. Vtedy sa prejavila odvrátená tvár raja. Tí milí občania, kultúrneho mesta začali rabovať obchody a nahrádzať si tieto potreby, ktoré štát nestihol v rámci výpadku pokryť. Ak by sme to mali zobrať komplexne, tak títo američania by si vlastne mali navzájom pomôcť a prečkať krízu. Oni však boli tak dokonale naučení na životný štandard, ktorý im bača vytvoril, že akonáhle ho stratili, chceli ho späť. Nemienili tolerovať bačovi, že ich na to naučil a potom to nevie zabezpečiť. Takže ak miestni občan predával bandasky s vodou a občania nemali peniaze (keďže banky boli pod vodou a amíci nenosia hotovosť), začali mu ich z auta kradnúť a keď sa po nich zahnal, tak ho ešte zbili. Proste blahobyt za každú cenu. Presne ako vo filme Pláž, kde mala hŕstka jeho obyvateľov dokonalý raj plný ticha a krásnej zátoky. Ale keď dvoch z nich pohrýzol žralok, tak ich odniesli hlboko do lesa, aby nepočuli ich stonanie, ktorým narúšali pohodu. A presne takto sa správajú aj američania. Keď má niekto problém a bolesť, odvracajú tvár a zvaľujú povinnosť pomôcť na iných. Najlepšie na baču. Veď on ich do toho kočiara zahnal, tak nech zalepí tu dieru v rohu, cez ktorú chodia vlci..

Je zaujímavé sledovať ich reakcie, keď zistia, že sa niekto tomuto štandardu vymyká. Že nepatrí do košiara. Ak ukážete že viete variť, zároveň vytvoriť webovú stránku a zabiť tri dosky do plotu, to je pre nich absolútne úžasné, pretože bača im stále ukazuje, že to vedieť nemusia, respektíve, že to ani nie je možné. Vtedy by aj z košiara vyšli a ale dosť sa boja opustiť stereotyp.

No a na základe týchto pokrivených hodnôt vznikajú bizarné situácie. Hlavne v zdravotníctve a právnom systéme. Tieto historky som zažil na vlastnej koži:

Historka č.1
V nemocnici som čakal so zlomeným prstom a pol kilovou gázou plnou krvi. Vedľa mňa si prisadol dosť pokrivený chlapík. Mal zlomené rameno a kľúčnu kosť. Podotýkam, že sme sedeli v čakárni prvej pomoci. Ja som to ešte prežil, ale on tam doslova umieral. A sestrička brala všetkých podľa toho ako prišli. No haluz. A keď som sa opýtal prečo ho nezovrali skôr, tak povedala, ýe všetci majú nárok na rovnakú starostlivosť. Čo to znamená neviem.. Pýtala sa ma, ako definujem moju bolesť od 1 do 10, pričom 10tka je čisté sado maso.  Hovorím, že asi 7. Tak ma poslala do ďalšej izby, nech počkám na doktora. Potom som sa dozvedel, že oni sa to pýtajú preto, aby vedeli ako ošetriť pacienta. Ak by som povedal 10, tak by tam bol niekto do 5 minút. Tak som tam čakal hodinu!!.

Historka č.2
Havária. Afroameričanka vletela na križovatke na červenú do auta poľských robotníkov. Každý bol doudieraný, našťastie nič zlomené, akurát kopa modrín a šok. Na konci všetkých pojednávaní o nehode sa partia robotníkov dozvedela, že tá afroameričanka sa sťažovala na bolesti krku a vysúdila si na neurčito mesačné platby od poisťovne vo výške 500$. Môj otec stále rozpráva, že sa nemám cez prechod pre chodcov ponáhľať, lebo keď ma aj niekto zrazí, tak mám v Amerike postarané 🙂

Historka č. 3
Zomrel bezdomovec. Ale nemusel. Podľa zákona nesmie nechať zdravotnícke zariadenie nikoho umrieť, aj keď nemá poistku. Bezdomovec nemal. Zachraňovali ho, ale nezachránili, zakryli plachtou, dovidenia. Avšak! Mohli ho skúsiť oživiť, čo však neurobili, pretože to nebola ich povinnosť a on poistku nemal. Nemocnica, alebo mesto by to muselo potom platiť, čo je nevyhovujúce. Oni ho nenechali umrieť, zomrel sám, tým to hasne!

Je bežné, že pri autonehode, alebo ak niekto odpadne na ulici, tak nikto nepomáha. ANI NÁHODOU. Pretože: pomôžete a dotyčný vás môže zažalovať za zle poskytnutú prvú pomoc a vy budete platiť do konca života bolestné. Takže každý pozerá na dobitého človeka s telefónom na uchu a čaká na záchranku..

A teraz na veselšiu nôtu:

Čokoľvek vám ktokoľvek povedal o Amerike, mal pravdu. V Amerike je možné všetko. Ale to fakt že fakt naozaj, že hej. Keď si zaumienite, že budete prachatý bankár, môžete sa ním stať. Keď budete chcieť vlastniť firmu s 20 zamestnancami, tak sa vám to môže podariť. A v tomto sú ostatní neameričania vlastne také isté ovce. Celý čas nám je vtĺkané, že sa to nedá, že na to nemáme a z vlastných skúseností aj vieme, že je to priam nemožné a spadá to do kategórie „vysnené“.
Takže v tomto prípade by sa mali oba košiare spojiť a spoločne vyzrieť na oboch bačov. Zbúrať plot a voľne sa pásť na čistinke. A samozrejme ale znášať väčšie riziko zožratia vlkom. Teraz nastane dosť prekérna sitácia, pre ktorú možnosť sa rozhodnúť. Tí menej zdatní ostanú v košiari a budú sa spoliehať na baču, tí odvážnejší ostanú na paši. A o tom je Amerika. O možnosti výberu. Samozrejme v najväčšej výhode sú ovce z neamerického košiara, pretože vedia o „oboch“ stranách mince, kiež to americké ovce vedia len o jednej. No a v tomto ponúka Amerika nevídané možnosti. Len treba byť veľmi skúsený a využiť ich vo svoj prospech. Neocitnúť sa jedného dňa kvôli pohodlnosti v americkom košiari..
Problémom však ostáva, že sa nezbavíte toho pocitu povrchnosti a hlúposti. Pretože v nej budete nútení žiť. Či v košiari, alebo mimo neho. Keď sa však od toho odosobníte (zaváňa to schizofréniou), budete čerpať VŠETKY výhody, ktorí Amerika ponúka. Samozrejme je to akási daň za plnohodnotný život. Všetko býva zdanené. Ak nie peniazmi, tak pocitmi (v USA obomi)

Paris si vyberala kamaráta aj podľa toho, ako sa zachová jej tiger, ktorého budú potencionálny priatelia hladkať. Ak bude zúriť, znamená to, že ten dotyčný má zrejme nekalú karmu a nehodí sa za priateľa. Takže všetci hladkali tigra. Samozrejme najlepšie len po zadku, ďaleko od tlamy. No a tie najsprostejšie hladkali chvost. Každé dieťa vie, že mačke sa chvost nehladká, pretože to nemá rada. A samozrejme vypadla tá, ktorá ten chvost pohladkala a tiger sa naštval. No a Paris samozrejme víťazoslávne vyhlásila, že ten kamarát je nevhodný stať sa priateľom..

Veľa vecí je samozrejme subjektívnych a prikreslených. Najčastejšie čítate o „nebezpečnosti“ v Usa. Že na ulici vás môžu zastreliť a pod. Bol som v New Yorku a vybral som sa o 20:30 do Central Parku. Proste les, jazerá, chodníčky.. A necítil som sa nebezpečne. Všade svetlá, ľudia. Idem si tak osamote po lesíku. Proste nikde nič. A zrazu za stromčeka zbadám policajta na elektro autíčku ako bdie nad bezpečnosťou občanov. Takže samozrejme vás môže niekto ubiť tupým predmetom v zatáčke, ale nepodceňuje sa to. No a samozrejme nebudem chodiť niekde do zastrčenej uličky do Bronxu, tak ako ani na Slovensku nechodím o desiatej večer do rómskej osady.

V rámci bezpečnosti je to až prehnané. Skúste niekoho udrieť, okradnúť, nabúrať. Garantujem Vám, že do 2-3 minút je pri vás policajné auto a do 6 minút ďalšie 4 kusy. A policajti nepôsobia vôbec gumeným dojmom (rozumej drzí ch**i). Sú normálni, priateľskí. Proste si robia svoju prácu. A samozrejme takou intenzitou, ako si situácia vyžaduje (lebo by ich mohli žalovať:)

Jednu vec si treba uvedomiť. Amerika je inkubátor. Funguje ako taká veštiareň na ekonomické, spoločenské, vedecké otázky. Pretože ak hľadáte odpoveď na čokoľvek, tak v Amerike ju už majú. Proste sú „20 rokov“ pre akoukoľvek inou krajinou a to vo všetkom. Nehovorím, že je to dobré, alebo zlé. Je to proste tak, nech sa mi zlomí pes v zatáčke. Ak rozmýšľate nad podnikateľským nápadom, pozrite Usa. Určite to tam už niekto vyskúšal. Snažíte sa aplikovať výchovné postupy v rómskej osade? Oni už majú výsledky z podobných programov. Chcete vidieť ako by to vyzeralo, keby sme ako spoločnosť postúpili o pár levelov vyššie? Tam to uvidíte. So všetkými kladmi aj zápormi.

Osobne si myslím, že ak by sme skopírovali situáciu z Usa na Slovensko, tak sa udeje to isté. S určitými odchýlkami, ale udeje. Taktiež by sme si kupovali veľké autá, čo žerú, jak krava pred popravou, vyhadzovali by sme kopu jedla a plytvali kadečím. Požičiavali si do nemoty a pod. Trocha by sa to pretvorilo pod ťarchou našej mentality, ale ekonomicky a spoločensky by to vyzeralo podobne. Takže to večné nadávanie na Ameriku je len čistá závisť. Nič iné. Pretože my by sme robili to isté, ak by sme mali tú možnosť.

Takže tu sa dostávame k tej povrchnosti znova. Američania sú proste už napred a vnímajú svet tak, ako naozaj je.  A ten je neskutočne povrchní. A k tomu kráčame aj my. Akurát nemáme optimálne podmienky pre rýchlejšie napredovanie. Smer však vidno napr. v Bratislave a tam kde smrdia peniaze. Už mamičky neštrikujú pri pieskoviskách a susedia sú vám mierne ukradnutí.

Takže tá povrchnosť je výsledok prostredia v ktorom žijú a ktoré ich takto transformovalo.

Každému odporúčam inšpirovať sa čímkoľvek v Usa. Je to neskutočná studnica nápadov, skúseností, inšpirácie. Aj tých zlých aj tých dobrých.

Pikošky:

Jedlo má v Usa takú nízku nutričnú hodnotu, že je samozrejmé si po obede dať vitamíny a minerály v tabletke. Hamburger a cola stoja 1,70 dolárov, takže samozrejme nikto obedy nevarí.

Američania vyhadzujú preto veľa potravín, pretože ich obchodné reťazce k tomu vedú. Pri 80% tovaru je cena za 1 kus 2 doláre a cena za 5 kusov 3 doláre. Neverím, že by Slovák zobral v Tescu 1 ks namiesto piatich. A ekonomika sa hýýýbe. Ale to postupne príde aj k nám.

Keď sa sťahujete, nemusíte sa nikde odhlásiť, ani prihlásiť. Stačí vypísať predtlačený formulár a odniesť ho na poštu (dostanete na počte zdarma), aby vám poštové zásielky chodili na novú adresu. No a do 2 mesiacov túto zmenu zaregistrujú aj ostatné úrady.

V záchodoch je voda do trištvrte misy, akoby bol záchod zapchatý. Nepozerajte ako blbí, keď sa pôjdete…

V New Jersey sa môže odbočovať na červenú do prava. Ale len do prava. Aby sa nebrzdila premávka.

Pred návštevou sa naučte výrazy: How are You, Thank you, You are welcome. Budete ich potrebovať fakt dosť často.

Thanks for rating this! Now tell the world how you feel - .
How does this post make you feel?
  • Excited
  • Fascinated
  • Amused
  • Bored
  • Sad
  • Angry