16 fotiek “do nikam”

Začal padať. Znova. Ten istý a taký iný. Dvíham zrak k oblohe a tá na mňa škaredo hľadí a každou sekundou na mňa spadne. Tú ťažobu cítim, vidím, dýcham. Prvá sa mi rozbíja na nose. Rozpŕskne sa na desiatky ďalších podobných. Tie dopadajú na plecia a stekajú kam ich napadne. Absolútna voľnosť. Nechám ich. Spadla druhá. Na líce. Nerozbila sa. Cítim chladný bod a usmejem sa. Po skrivenom líci sa odkotúľa ku kútiku úst. Narovnám ich a skĺzne na krk. Intuitívne privriem viečka a cítim, že plnou rýchlosťou niekde pár desiatok metrov nado mnou sa ponáhľajú dopadnúť. Hmm. Ani ich to nebolí. Chcú to skúsiť. Ten pocit. Mnoho z nás ho nikdy nespozná. Skúšať nové. Užívať si “momentálne”. Letia vzduchom, jedna vedľa druhej. Mlčky. Chladnú a vyberajú si ciele. S pousmiatym kútikom čakám, ktoré miesto si vybrala tá moja. Prásk. Na viečku sa zohrieva a pomaly so sekundami času plynie ďalej. 1 sekunda, druhá, 1 centimeter, druhý… Už jej niet. Šteklivý pocit ostal.

V tom sa na mne rozbije snáď polovica temnej oblohy. Začnem moknúť. Šaty ich všetky zachytia. po ich chrbtoch sa kĺžu ostatné a dopadajú na zem. Vytvoria si svety, kde sa znova stretávajú a rozoberajú príjemný let chladným vzduchom. Aj tá moja “lícna” je tam. Pozbierala sa a žije ďalej. Niektorí ľudia to nedokážu. Nechávam splniť si ich cieľ, úlohu, túžbu. Niektorí ľudia to nedokážu. Pomaly sa vraciam na zem a otváram oči. Pomaly. Cez mihalnice prúdi potôčik, ktorý mi nedovolí oči roztvoriť poriadne naplno. Nenecháva ma vychutnať si atmosféru a práve to je fajn. Cez polozatvorené oči prezerám prázdnu ulicu. Všetci utekajú pod strechy domov, stromy, dáždniky, podchody. Ulica sa vyprázdni. Stojím na okraji a sledujem. Zatiaľ sa mi na hlave a pleciach rozbíjajú tisíce tiel a tá symfónia mi poľahky preniká do citov.

Hmm. Zrazu si človek uvedomí, že všetko nie je také dôležité ako sa zdalo. Okolo prebehne brunetka s roztečeným výrazom tváre, ktorej životným cieľom je trčať z radu a byť výnimočná, ako jej trčiace prsia, ktoré stelesňujú jej život. Taký akurát a pozeraný z diaľky bez kontaktu. Momentálne stráca tvár. Čierny potôčik steká po líci a s ním aj celá jej dôstojnosť, kým sa nenalíči. Rúž už neloví svalnatých chlapov a už vôbec nie mercedesy. A koľko málo stačí. Jeden dážď a dievča nezbalí ani predavača Nota bene. Bona note. Do zajtra. Kým nezíska stratenú tvár. Účesy sa menia na kopy premočeného sena a kadernícke peniaze tečú kanálmi. Tie budú teraz voniať a páčiť sa. Prejdem si po vlasoch a vlna vody mi stečie cez prsty na chrbát. Stojím v strede krásneho dňa a cítim sa ako zablúdený slimák na diaľnici. Všetci rýchlo utekajú. Krivia úsmevy do grimás a v duchu nadávajú na dážď. Na vodu… Áno je to len voda. Čo iné.. Otvorím ústa a stečie mi na jazyk. Dáždniky pribúdajú, chôdza sa zrýchľuje. Ľudia ubúdajú, cesty prázdnejú, svetlá sa zažínajú, vzduch hustne, nostalgia a depresia nostalgicky deprimujú, vzduch ochladol, zem černeje, tráva zeleneje a ľudia blednú. Pozerám sa a okolie sa rýchlo mení. Vďaka dažďu. Zrazu už nie je dôležitý nový sveter, ktorý bude dobre vyzerať na diske. Cigareta nechutí tak ako pred tým. Netreba ísť umyť auto, aby chlapík vyzeral ako tvrdý a zodpovedný šéf. Teraz sa zvažuje či naozaj chýba toľko vecí v chladničke. Cestoviny sa zaobídu aj bez olív a cesnaku. Vchod je zrazu to najútulnejšie miesto pre lásku. Počet členov v domácnosti dramaticky narástol a odrazu počuť známe hlasy. Teraz netreba utekať hneď domov z práce. Stačí otočiť stoličku k oknu a trocha sa zapozerať. Vychutnávať. Telefóny prestanú naberať intenzitu zvonenia. Sú kľudné. Čas sa nejako zázračne spomalil. Veď ten dážď nemá nikdy konca – kraja. Toľko zmien cez deň.. A to na chvíľu len zapršalo.

Blesk pretne oblohu a tá zakvíli hromovým hlasom. Srdce trocha poskočí a rytmus ostane. Atmosféra sa dá krájať. Záblesk poodkryl namrzenú tvár starca na zastávke a chudomyšlienkovitosť mladej žabky bez úsmevu. Ale dáždnik má štýlový. Blesk resuscituje vedomie. Znova a znova. Ktoré aj tak upadá do ďalšej nostalgie. A stačí tak málo. Odhaliť sa. Zavrieť dáždik a skúsiť si pocit. Taký slobodný. Dážď spútava a oslobodzuje. Utláča a uľavuje. Zatvára oči a ak chceme – otvára.

Thanks for rating this! Now tell the world how you feel - .
How does this post make you feel?
  • Excited
  • Fascinated
  • Amused
  • Bored
  • Sad
  • Angry

Ďalšie zaujímavé príspevky:

Autor: admin

admin weblinks.sk. snazim sa o trocha zabavy.,